Uherík Anton

V knihe je analyzovaný človek ako ľudská bytosť z hľadiska historického, psychofyziologického, psychologického a filozofického. Je poukázané na jeho spätosť s prírodou a na jeho obdivuhodné tvorivé schopnosti majúce genetickú podstatu. Argumentmi sú ľudia a spoločnosť v dávnoveku ( obdobie starovekého Egypta a Číny), kedy civilizácia a kultúra sa iba rodili a ktoré vytváral práve tento nepoznaný a nevyspytateľný človek bez akéhokoľvek vzdelania, ale s genetickým potenciálom intelektu a tvorivosti v podmienkach interakcie s krutou prírodou. Tento človek, táto ľudská bytosť, majúca v sebe vlastnosti génia, vytváral spontánne, nielen nástroje nutné pre svoju existenciu, ale aj umelecké predmety a diela, ktoré sa stali súčasťou kultúry a civilizácie ľudskej spoločnosti a ktoré obdivujeme dodnes. V knihe je poukázané na jedinečnosť ľudskej autonómie v spoločenskom bytí, na existenčné schopnosti človeka ako ľudskej bytosti nezávislej od prísne organizovanej spoločnosti, štátu, ktorý vznikol ďaleko neskoršie a ktorý začal zasahovať do jeho autonómnosti umelými pravidlami a zákonmi. Tieto prirodzené podmienky bytia sú v knihe aplikované aj na súčasné pomery, civilizáciu a kultúru 21 storočia, v ktorom táto zázračná ľudská bytosť si zachováva jej geneticky podmienené vlastnosti, ktoré sa ani po dlhých tisícročiach v svojej podstate nezmenili. A práve tieto jej tvorivé a adaptačné schopnosti mali by súčasné štátne útvary viac zohľadňovať a využívať ( nie zneužívať), čím by sme boli svedkami toho po čom volajú mnohé politické strany – jednoduchý štát v ktorom občan, tento nevyspytateľný ľudský tvor, bol by slobodnejší a s väčšou účasťou na fungovaní štátu.

Autor sa okrem iného venuje definícii nepočujúceho dieťaťa, klasifikuje poruchy sluchu, porovnáva vzdelávanie nepočujúcich detí v minulosti a dnes. V publikácii nechýbajú ani vlastné skúsenosti autora, ktorý sa už takmer 50 rokov zaberá problematikou nepočujúcich. Kniha poukazuje na problematické stránky a nedostatky v rámci vzdelávania nepočujúcich detí u nás. Hoci na Slovensku existuje zákon o posunkovej reči ešte z roku 1995 na ktorom participoval aj autor publikácie do dnes neexistujú potrebné vykonávacie pred
Uherík v knihe upozorňuje aj na to, že nepočujúce dieťa je postihnuté iba sluchovým defektom a v podstate je porovnateľné s počujúcim dieťaťom toho istého veku.
Kniha je určená všetkým, ktorí sa s podobným diťeťom stretávajú a chcú ho pochopiť.

Obsahom knihy sú informácie o limitoch ľudského poznania tak makrosveta, ktorý predstavuje Vesmír, ako aj mikrosveta, ktorého súčasťou je nepoznaný, ale aj nepoznateľný človek, ktorý je súčasťou Vesmíru, rovnako nepoznaného a nepoznateľného. Autor knihy viac ako pol storočie sa uvedenej problematike venoval na pôde Slovenskej akadémie vied. Celý život bojuje proti pavede a bulváru, ktorého cieľom je čitateľa iba zaujať senzáciou, ale nedať mu serióznu informáciu o určitom poznatku. Je proti nevedeckej interpretácii a neoprávnenej generalizácii neoverených poznatkov. Preto aj celý obsah knihy je poznačený týmito prísnymi vedeckými kritériami a čitateľovi ponúka poznatky opatrené nutným vedeckým skepticizmom a miestami aj agnosticizmom. Nabáda aj čitateľa kriticky prijímať informácie a odlišovať čo je iba hypotéza, alebo teória o akomsi predmete poznania, ale nie ešte nemenný poznatok.

Kniha obsahuje tieto problémové okruhy:

Koronavírus a vznik tejto knihy, Vesmír, život v ňom a človek, Veda a poznanie, Človek a civilizácia, Náboženstvá a mýty, Manželstvo, dieťa, rodina, výchova, vzdelanie, Mocenská štruktúra štátu, občan, sloboda a Európska únia, Architektúra od čias starovekého Egypta až po súčasnosť, Romány som nečítal, ale priamo život.

Autor knihy pri spracovaní témy vychádza z nespochybniteľného faktu, že človek je ľudský génius disponujúci geneticky s takým poznávacím a tvorivým potenciálom, ktorý mu umožnil a stále umožňuje tvoriť ľudskú civilizáciu a kultúru. Ale ľudská bytosť má ešte jednu zaujímavú vlastnosť a tou sú jeho ambície poznávať a poznať aj také veci, ktoré sú pre neho nepoznateľné. Je to spôsobené tým, že stále je iba človekom s obmedzenou poznávacou výbavou, ktorá ho v poznávaní limituje a tým jeho ( naše ) poznanie nie je a nebude nikdy úplné, ale iba čiastkové. Aj preto ho autor knihy nazval zrnkami poznania. Tieto zrnká sa týkajú hlavne poznania Vesmíru a poznania ľudskej psychiky a ľudského mozgu. Tieto zrnká ( toto poznanie) sú oveľa väčšie vo fyzike , matematike, biológii a chémii. Veď preto sme svedkami toho, čo dnes nazývame civilizáciou 21. storočia. Ale to chcenie nemožného, poznať nepoznateľné je a bude u človeka stále prítomné, zostane aj naďalej tým povestným čarom nepoznaného. Je však potešiteľné, že všetky tieto obmedzenia v ľudskom poznaní, nie sú vôbec prekážkou toho, aby človek poznal úplne, čo je ľudské šťastie.
Kniha je ilustrovaná výtvarnými dielami už nežijúceho Martina Benku, s ktorým autor knihy v roku 1954 písomne komunikoval a touto ilustráciou si uctil jeho pamiatku.

Kniha je zbierkou básní, ale zároveň zaplnená reprodukciami obrazov géniov renesancie akými boli Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael či Tizian. Ale aj obrazov géniov baroka a romantizmu, akými boli David, Rembrandt, Skutecký a Szontágh. Obsahuje básne so širokou škálou tematiky viazanej na osudy človeka. Ale je preniknutá aj filozofickými, gnozeologickými a etickými úvahami autora zbierky o ľudskom bytí vôbec. Špecifikom zbierky je tiež poetické spracovanie ľudových prísloví.
Na obálke knihy je reprodukcia obrazu, ktorý asi v roku 1515 namaľoval Tiziano Vecelli (Tizian), jeden z najvýznamnejších talianskych renesančných maliarov. Je na ňom Salome, dcéra Herodiady, ktorá bola manželkou Herodesa Antipasa, syna Herodesa Veľkého. Salome drží na striebornom podnose zoťatú hlavu Jána Krstiteľa. Výjav je z biblického príbehu, ktorý sa opisuje v Novom zákone a je situovaný do rokov 62 až 71 n.l. Príbeh je z oslavy narodenín Herodesa Antipasa, na ktorej Salome predviedla s veľkým úspechom svoj tanec, za ktorý si mohla vypýtať ľubovoľnú odmenu. Keďže jej matka dlhodobo nenávidela Jána Krstiteľa, ktorý neuznával jej manželstvo s Herodesom, nahovorila dcéru Salome, aby si žiadala sťatie jeho hlavy a tak sa aj stalo.
Autor zbierky je renomovaný vedec, ale aj spisovateľ a básnik. Na konte má viac ako 200 vedeckých štúdií a 15 knižných publikácií. Za svoju vedeckú a umeleckú tvorbu získal viacero ocenení, medzi inými Medailu Slovenskej akadémie vied a Plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Ocenený bol aj Literárnym fondom a v roku 2018 prevzal si od primátora Bratislavy cenu Senior roka 2018.

Názov knihy Dotyky s vedou, umením a človekom vyjadruje filozofiu autora na ľudské poznanie vo všeobecnosti a na poznanie človeka ako ľudskej bytosti zvlášť. Slovo „dotyky“ symbolizuje limity v tomto nekonečnom procese poznávania, ktoré sú dané definitívne obmedzenosťou ľudskej poznávacej „výbavy“( človek zostáva vždy len človekom) a preto jeho ambície poznať niečo úplne sa nikdy nenaplnia. No napriek tomu tento človek disponuje geneticky daným takým potenciálom pre tvorbu ľudskej kultúry a civilizácie, že ho môžeme nazvať priamo géniom. Áno, hoci tento človek je nepoznaný a dokonca nepoznateľný, je autorom nielen všetkého čo okolo seba vidíme, ale už od jeho objavenia sa na tejto planéte, ktorú voláme Zem, zanechal za sebou stopy, ktoré obdivujeme so zatajeným dychom aj dnes.
V knihe autor prezentuje svoju celoživotnú vedeckú tvorbu, ktorú realizoval na pôde Slovenskej akadémie vied. Dáva k dispozícii čitateľovi výstižné anotácie svojich vedeckých monografií zameraných svojim obsahom na poznanie práve toho nepoznateľného človeka. Svojimi vedecko- výskumnými aktivitami počas uplynulých takmer 50 rokov dospel aj k takým poznatkom, ktoré majú trvalú hodnotu a práve tieto poznatky v knihe uvádza. A keďže okrem vedy venoval sa aj literatúre a výtvarnému umeniu, nájde čitateľ v knihe aj jeho básnickú a výtvarnú tvorbu. Oživením v knihe je bohatá obrazová časť, ktorá dokumentuje podujatia, ktoré autor organizoval za účasti významných osobností spoločenského a kultúrneho života a na ktorých sa „krstili“ niektoré z jeho kníh.

Anton Uherík (1930) je vedec, spisovateľ, publicista a výtvarník – maliar. Vyštudoval psychológiu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v roku 1954. Od tohto roku až do odchodu do dôchodku pracoval v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied. Tam v roku 1970 založil a viedol prvé a jediné psychofyziologické pracovisko u nás. Bolo zamerané na skúmanie vzťahov medzi mozgom a ľudskou psychikou. Zo svojho vlastného výskumu publikoval viac ako 200 pôvodných vedeckých štúdií a 14 knižných monografií. Za jednu z nich, na ktorej pracoval 14 rokov a nesie názov Psychofyziologické vlastnosti človeka, mu bola udelená najvyššia vedecká hodnosť – doktor vied (DrSc).

Svoje vedecké štúdie publikoval hlavne vo vedeckom časopise Studia psychologica v anglickom jazyku, čím sa stali známymi aj v zahraničí. Vďaka tomu pracoval jeden rok ako hosťujúci profesor na univerzite Waterloo v Kanade. Spolupracoval a sporadicky navštevoval renomované psychofyziologické pracoviská vo svete. Napríklad v Paríži, Bonne, Berlíne, Hamburgu, Londýne, Toronte a New Yorku. Nechýbali medzi nimi ani významné pracoviská v Sofii, Budapešti, Varšave, Moskve a Petrohrade. Aktívne sa zúčastňoval na mnohých zahraničných konferenciách a kongresoch. Bol a je aj v súčasnosti aktívny v oblasti umelecko-literárnej a vedecko-popularizačnej.

Je držiteľom mnohých ocenení. Za jeho dlhoročnú vedeckú prácu je to Medaila Slovenskej akadémie vied a Plaketa Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách.

Hlavnými aktérmi filmovej poviedky sú 6 ročný chlapec ( Milan) a dospelý učenlivý šimpanz ( Homo).Milan je synom riaditeľa ZOO a býva s rodičmi v dome, ktorý je situovaný v areáli ZOO. Milan je veľký kamarát s Homom a nažívajú spolu ako súrodenci. Hneď druhý deň ako začal chodiť do prvej triedy, priviedol si do školy aj Homa. Cesta do školy však nebola jednoduchá a počas nej odohralo sa niekoľko dramatických udalostí, ktoré navyše narušili poriadok v meste až tak, že problém riešila polícia a nakoniec súd, ktorý Homa odsúdi k definitívnemu návratu do ZOO s tým, že už nikdy
nemôže ZOO opustiť a s Milanom ísť slobodne do školy. Druhé vydanie diela je rozšírené o príbeh návratu Homa späť do afrických pralesov, odkiaľ pred rokmi sa dostal do ZOO.
Poviedka má filozofický a morálny aspekt a tým je vzťah človeka k
zvieratám,ako aj princíp slobody u človeka i zvierat a ich spätosť s prírodou a jej zákonmi, ktoré človek nie vždy je ochotný rešpektovať.

V knihe je analyzovaný človek ako ľudská bytosť z hľadiska historického, psychofyziologického, psychologického a filozofického. Je poukázané na jeho spätosť s prírodou a na jeho obdivuhodné tvorivé schopnosti majúce genetickú podstatu. Argumentmi sú ľudia a spoločnosť v dávnoveku ( obdobie starovekého Egypta a Číny), kedy civilizácia a kultúra sa iba rodili a ktoré vytváral práve tento nepoznaný a nevyspytateľný človek bez akéhokoľvek vzdelania, ale s genetickým potenciálom intelektu a tvorivosti v podmienkach interakcie s krutou prírodou. Tento človek, táto ľudská bytosť, majúca v sebe vlastnosti génia, vytváral spontánne, nielen nástroje nutné pre svoju existenciu, ale aj umelecké predmety a diela, ktoré sa stali súčasťou kultúry a civilizácie ľudskej spoločnosti a ktoré obdivujeme dodnes. V knihe je poukázané na jedinečnosť ľudskej autonómie v spoločenskom bytí, na existenčné schopnosti človeka ako ľudskej bytosti nezávislej od prísne organizovanej spoločnosti, štátu, ktorý vznikol ďaleko neskoršie a ktorý začal zasahovať do jeho autonómnosti umelými pravidlami a zákonmi. Tieto prirodzené podmienky bytia sú v knihe aplikované aj na súčasné pomery, civilizáciu a kultúru 21 storočia, v ktorom táto zázračná ľudská bytosť si zachováva jej geneticky podmienené vlastnosti, ktoré sa ani po dlhých tisícročiach v svojej podstate nezmenili. A práve tieto jej tvorivé a adaptačné schopnosti mali by súčasné štátne útvary viac zohľadňovať a využívať ( nie zneužívať), čím by sme boli svedkami toho po čom volajú mnohé politické strany – jednoduchý štát v ktorom občan, tento nevyspytateľný ľudský tvor, bol by slobodnejší a s väčšou účasťou na fungovaní štátu.

Autor sa okrem iného venuje definícii nepočujúceho dieťaťa, klasifikuje poruchy sluchu, porovnáva vzdelávanie nepočujúcich detí v minulosti a dnes. V publikácii nechýbajú ani vlastné skúsenosti autora, ktorý sa už takmer 50 rokov zaberá problematikou nepočujúcich. Kniha poukazuje na problematické stránky a nedostatky v rámci vzdelávania nepočujúcich detí u nás. Hoci na Slovensku existuje zákon o posunkovej reči ešte z roku 1995 na ktorom participoval aj autor publikácie do dnes neexistujú potrebné vykonávacie pred
Uherík v knihe upozorňuje aj na to, že nepočujúce dieťa je postihnuté iba sluchovým defektom a v podstate je porovnateľné s počujúcim dieťaťom toho istého veku.
Kniha je určená všetkým, ktorí sa s podobným diťeťom stretávajú a chcú ho pochopiť.

Básnická zbierka renomovaného vedca Antona Uheríka (1930) prináša čitateľom nielen zrelé básne, ale prvýkrát predstavuje korešpondenciu autora s významnými umelcami doby, od ktorej uplynulo viac ako polstoročie.

Kniha je akýsi sumárom autorových celoživotných vedecko výskumných aktivít na pôde Slovenskej akadémie vied a vychádza z autorových knižných publikácií, v ktorých sú prítomné dlhoročné výsledky práce .Aj táto kniha hovorí iba o dotykoch s nepoznaným,ba až s nepoznateľným.

Keď v roku 1965 mi vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied vyšla kniha pod názvom Bioelektrická aktivita kože a v roku 1978 ďalšia kniha Psychofyziologické vlastnosti človeka, ani vo sne sa mi nemohlo zdať, že ešte aj v roku 2014 budú tieto knihy aktuálne a využiteľné. Prečo aktuálne a prečo využiteľné? Lebo sa zaoberajú výskumom tých fyziologických, resp. elektrofyziologických procesov (zmeny kožného odporu, dýchania, tepovej frekvencie, krvného tlaku, ale aj elektrickej aktivity mozgu), ktoré sú súčasťou aj tzv. detektora lži, ktorý práve pomocou nich vraj je schopný odhaliť, či vyšetrovaný hovorí pravdu alebo klame. Na napísanie tejto knihy som bol vyprovokovaný udalosťami, ktoré sa u nás odohrali v rokoch 2007 až 2014. Boli to práve udalosti spojené s využívaním detektora lži v našich podmienkach, ale hlavne fakt, že tento „objektívny“ ukazovateľ pravdovravnosti používajú v hojnej miere naše štátne inštitúcie, akými sú Ministerstvo vnútra SR a Národný bezpečnostný úrad. Keďže počas 40 rokov vedecko-výskumnej práce v Slovenskej akadémii vied (na psychofyziologickom pracovisku Ústavu experimentálnej psychológie SAV, ktoré som v roku 1970 minulého storočia založil ako prvé a jediné pracovisko v Československu), nenašiel som žiadne poznatky o význame týchto ukazovateľov pre odhaľovanie lži, bolo mojou morálnou povinnosťou, aby som príslušné štátne inštitúcie upozornil, že pri využívaní detektora lži majú dočinenia s pavedou a nie s vedecky podloženou metódou odhaľovania lži. A tak sa aj stalo a bolo to v roku 2008. Ako sa to skončilo, dočíta sa čitateľ v texte pod nadpisom „ Detektor lži v našich podmienkach“ Musím na tomto mieste ešte zdôrazniť, že výskum v tejto psychofyziologickej oblasti bol nielen mojím povolaním, ale aj koníčkom. Na prvej spomínanej knihe som výskumne pracoval 11 rokov a má okolo 500 citácií autorov z celého sveta. Druhá kniha bola výsledkom 14-ročnej výskumnej práce, obsahuje vyše 900 citácií svetových renomovaných autorov v tejto problematike a bola mi za ňu udelená najvyššia vedecká hodnosť doktora vied (DrSc.). No a v roku 2008 sa objavila kauza Cervanová (zavraždená medička pred 38 rokmi a otázka, či odsúdení za vraždu sú ozaj vinní) a v roku 2013 dokumentárny film pod názvom Kauza Cervanová, v ktorom je pasáž o nevine odsúdených, čo dokázalo vraj aj vyšetrenie pomocou detektora lži. Toto sú teda tie dôvody, prečo vznikla táto kniha.
Nuž, milý čitateľ, pustím sa do dokazovania, že z hľadiska vedeckého vlastne detektor lži neexistuje a že jeho využívanie, ale hlavne závery nemajú vedeckú hodnotu a sú nebezpečné pre nevinného vyšetrovaného.

Už názov knihy dáva tušiť, že bude reč o poznaní, presnejšie o nepoznaní či nepoznateľnosti sveta, v ktorom žijeme, ale aj sveta, ktorým žijeme. Teda sveta, ktorým je človek. Pre úvahy na tému ľudského poznania a jeho limitov rozhodol som sa pre nezvyčajný experiment, ktorým som spojil stáročia obdivované umenie renesančných majstrov s poznatkami vedy, ktorá sa pokúša, no dosť márne, odhaľovať tajomstvá ľudskej duše a ľudského mozgu. Tie tajomstvá, ktoré sú prítomné u každého z nás bez rozdielu. Nikoho nepoznáme, nevieme, kde je skrytý ten ľudský génius, ktorý hýbe technickým pokrokom, ale ani ten, ktorý vytvoril umelecké diela už v dávnej minulosti a ktoré s neutíchajúcou intenzitou obdivujú celé generácie ľudstva. Mona Lisa, ktorá je na obálke knihy, symbolizuje tieto záhady, to nepoznané. A otázka „kto si“ vyjadruje odveké túžby človeka po poznaní, ale často aj chcenie nemožného. Aký to paradox. Toto nepoznané, ba až nepoznateľné, nebráni nám, aby sme s úžasom a pokorou obdivovali výtvory ľudského génia vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Na túto skutočnosť, na tento nemenný jav, ktorý sa tiahne celou históriou ľudstva, chcem upozorniť aj touto knižkou, ktorej ambíciou je dať čitateľovi informáciu o možnostiach a obmedzeniach ľudského poznania sveta, v ktorom žije, ale aj o stave poznania človeka samého a to všetko na pozadí umeleckých výtvorov renesančných majstrov, ale aj majstrov baroka a romantizmu. To, že sa vraciam do renesancie, má svoju logiku. Totiž, vedecký pohľad na vzťah duša – telo (psychika – mozog) sa začal uplatňovať práve v období renesancie, teda vtedy, keď aj výtvarné umenie zaznamenalo nebývalý rozmach, nie iba akúsi obrodu antického umenia, ale jeho koncepčné povýšenie na kvalitatívne vyššiu úroveň. Navyše, obidve tieto oblasti sa v tom čase navzájom výrazne ovplyvňovali. Tento prienik umenia a vedy som sa pokúsil vyjadriť aj vo veršoch niekoľkých básní, ktoré sú vložené do textu knihy. Tieto básne poetickou formou zdôrazňujú ten odveký filozofický, gnozeologický, umelecký, ale aj morálny aspekt ľudského konania, teda nielen konania vedcov a umelcov. Konania toho človeka, ktorého dokonca už filozofi gréckej antiky považovali za homo philosophicus, teda človeka mysliteľa – filozofa.

Príbeh malého chlapca a šimpanza,ktorý ušiel zo ZOO.