Vydav.Spolku slovenských spisovateľov- Z

Monografická práca z oblasti literárnej vedy Literatúra ako existenciálna komunikácia, ktorej autorom je prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., skúma súvislosti medzi tvorbou umeleckej literatúry (poézie a prózy), literatúry faktu, filozofickými východiskami a autorskými zámermi tvorcov. Analýza vzťahu filozofickej a umeleckej roviny zovšeobecnenia reflexie skutočnosti – nielen jej poznávania, ale aj formovania novej ľudskej situácie – poskytuje možnosti prieniku do poznania a interpretácie širokých kultúrno-civilizačných súvislostí.
Kniha je rozdelená na tri časti – prvá je venovaná všeobecným teoretickým a metodologickým východiskám, v druhej sa autor pokúša o literárnovedné prieniky do tvorivých koncepcií relevantných spisovateľských osobností a tretia obsahuje príklady ich aktuálnej literárnokritickej aplikácie na diela súčasnej, najmä slovenskej literárnej tvorby v du¬chu slov Artura Schlessingera: „Ak chceme prežiť, musíme mať nápady, víziu a odvahu.“ Práve kniha Dalimíra Hajka je dôkazom pravdivosti tejto myšlienky. Len veľké osobnos¬ti dokážu inšpirovať a stimulovať ľudského ducha. Literatúra a veda, poézia a próza, ktoré tvoria umelecký text v symbióze s vedeckým vysvetľovaním skutočnosti, sú toho dôkazom. Invenčný spisovateľ umeleckými prostriedkami inšpiruje čitateľa, núti ho zamyslieť sa nad problémami života a smrti, spoločnosti ako aj samotného jednotlivca v kontexte s filozofiou bytia. Jasne vyhranený autor tejto práce – pedagóg a vedec, literát a esejista v jednom, ponúka čitateľovi skutočnú delikatesu.

Viera Benková (1939 – Báčsky Petrovec, Srbsko) – popredná spisovateľka a kultúrna osobnosť slovenskej literatúry a kultúry v Srbsku a vôbec v celom slovakofónnom prostredí. Je autorkou viacerých básnických celkov, zbierok poviedok i beletristickej publicistiky a románov. V roku 2014 vydal Spolok slovenských spisovateľov výber z jej poetickej tvorby pod názvom Herbár zeme. V roku 2017 jej na Slovensku vyšiel generačný román Tri ženy, dvaja muži a ja… V novom výbere z Benkovej poézie pod názvom Studňa zaznieva univerzálna ľudská problematika, ale aj osobitosti komunitárnej existencie, vibruje ženská senzibilita a intímna znalosť hodnôt i slovenskosti.

Pokiaľ má básnik zaujať čitateľa, musí mu ponúknuť verše, s ktorými sa môže čitateľ stotožniť, môže sa sporiť s autorom, no v žiadnom prípade ho jeho verše nemôže nechať ľahostajného. Poetka Brigita Lehoťanová tento dar básnickej komunikatívnosti má. Ba čo viac! Na ploche básne sa pohybuje suverénne a vystačí si so svojím bohatým autorským registrom aj bez siláckych postmoderných gest, slangu či nedajbože vulgarizmov. V Brigite Lehoťanovej prichádza na slovenskú poetickú scénu jasne vyhranený tvorca a svojou civilne-magickou poetikou ju rozhodne osvieži. Zbierku zdobia ilustrácie akad. maliara Stanislava Harangozóa.

Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci so Zväzom maďarských spisovateľov vydal antológiu dvadsiatich piatich maďarských básnikov, predstaviteľov súčasných trendov maďarskej poézie. Cieľom vydania publikácie je zoznámiť širšiu čitateľskú verejnosť s literárnymi pohybmi v susednom Maďarsku, keďže obidve literatúry – maďarská i slovenská – boli v minulosti prepojené spoločnou štátnosťou i vzájomnými kultúrnymi i literárnymi prienikmi a dnes sa paralelne vyvíjajú a vzájomne obohacujú v susedskej blízkosti.

Tri románové novely Dovidenia, Erika, Medailón a Toreadori napísal autor v 60. rokoch minulého storočia, teda v čase uvoľnenia ideologických inštrukcií z čias schematizmu stalinského kultu osobnosti. Prvé dve majú niekoľko spoločných znakov. Prvým je skutočnosť, že vojnová minulosť silno intervenuje do mierovej súčasnosti. V Hnitkovom diele ide totiž neustále o základne veci existencie: jej kvalitu, slobodu, lásku a o ich opak: kalkulovanie, manipulovanie, násilie, nenávisť a smrť. Druhým znakom sú dva svety oddelené ideologicky a politicky, na jednej strane je to svet kapitálu – majetku, životného ideálu ľahkého prežívania bez námahy a na druhej strane svet úsilia, námahy a práce ako prirodzenej súčasti života. A tretím spoločným znakom je kriminálna zápletka, silné napätie, tajomstvo súvisiace s vojnovou agresiou, ktoré sa pomaly v priebehu deja rozuzľuje a odhaľuje krutú pravdu, ktorá po celý čas vnútorne a podpovrchovo nahlodáva normalitu jednotlivých životov v súčasnosti.

Nová kniha Ivety Zaťovičovej usadí čitateľa do prvej triedy časostroja, ktorý ho prenesie a okamžite vtiahne do reality šesťdesiatych rokov v mestečku kdesi na juhu stredného Slovenska. Očami hlavnej hrdinky vnímame všednú, miestami absurdnú, inokedy komickú každodennosť života v pomeroch doby minulej. Úsmevné obrázky autorka s láskavosťou takmer „pelíškovskou“ komponuje do pestrej mozaiky. Umne a vecne, tenučkou ceruzkou zažitého, ich jemne tieňuje a zhodnocuje.

V auguste 1944 matka Mária opúšťa svoje deti a odchádza do Bratislavy, aby priviedla svojho muža k rodine. Netuší, že vlak, ktorým sa vezie, je posledný, lebo na druhý deň vypukne Povstanie.
Takto sa začína pútavý príbeh z konca druhej svetovej vojny a prvých povojnových rokov na slovensko-maďarskom pomedzí v okolí Krupiny a Šiah. Čas plný dramatických udalostí a zvratov spoznávame z pohľadu mladej Ilonky, ktorá často preberá zodpovednosť nielen za sestru, ale v neskoršom období i za vlastnú rodinu. Napriek chudobe a ťažkým podmienkam Ilonka zažíva mnoho pekných chvíľ i čaro prvej lásky.
Autorka nás počas príbehu sprevádza okamihmi z prítomnosti, keď sa starnúca žena, Ilonka, vracia so svojou dcérou na miesta, kde prežila svoju mladosť. Ani po 60-tich rokoch príbeh úplne nekončí…