Zum Zum production
Viem zastaviť čas – Juraj Bartoš, Zuzana Dušičková
Fotograf Juraj Bartoš svojským spôsobom dokumentuje život ľudí a mesta už vyše 50 rokov. Nemá problém prísť na preplnené Zlaté piesky a fotografovať slniacich sa ľudí v plavkách či zachytiť momenty, keď sa náhodní okoloidúci smejú, plačú alebo sa napchávajú žemľou. Koncept knihy je úchvatným vizuálnym dokumentom obdobia 80. a 90. rokov s trefnými komentármi samotného autora. Jeho fotografie sa stali jedinečným svedectvom doby.
V objektíve Juraja Bartoša boli a dodnes sú najmä ľudia: Zaujímal ma život, ako sa ľudia prejavujú, ako sa k sebe správajú, akú majú atmosféru v tvári. Juraj Bartoš niekedy s vážnou tvárou, inokedy s humorom odhaľuje pozadie vzniku každej jednej fotografie. Úvod knihy patrí úprimnej spovedi fotografa, ktorý otvorene rozpráva o svojom živote počas socializmu i v súčasnosti.
V knihe sa predstavia najvýznamnejšie témy z Bartošovej tvorby, ako sú Prvomájové veselice, Zlaté piesky, Móda ulice, Politické nápisy a heslá, Obchodná ulica, ale aj Orava či fotografie z jeho ciest na západ do Ameriky, Talianska, Francúzska a Škandinávie.
Marínka Somarinka – Marka Staviarska
Knižka pre deti o šibalke Marínke s tetovačkou kotvy na ramene, ktorá sa rozhodne nakrútiť film o námorníkoch.
Jedného dňa, keď sa Marínke Somarinke nepodarí zrealizovať jej sen, stať sa námorníčkou, rozhodne sa o tom aspoň natočiť film. Pomáha jej dedo, scenárista. S kamarátmi Jonášom a Krišpínom, mamkou a tatom, dedom a psom Indym zažívajú vďaka tomu každý deň zaujímavé príhody a dobrodružstvá. Práve cez ne Marínka predstaví celý postup výroby filmu. Nenápadne, vtipne, hrou.
Marínku Somarinku napísala Marka Staviarska. Spolu so Zuzkou Dušičkovou si po vyštudovaní filmovej produkcie na VŠMU založili produkčnú spoločnosť a vydavateľstvo Zum Zum production. Ešte počas štúdia rozmýšľali ako priblížiť film ostatným ľuďom, hlavne deťom. A potom Marka dostala nápad. Napísala prvú kapitolu knižky o dievčatku Marínke a bolo rozhodnuté. Bude to detská knižka!
Eliška a jej kamaráti – Marka Staviarska
Eliška jedného dňa urobí Veľké Rozhodnutie. A želania sa jej začnú plniť!
Knižku Eliška a jej kamaráti sme urobili na objednávku k mliečnemu rezu Eliška a jej kamaráti.
Oco bol trošku proti psom, lebo mal vraj na ne alergiu. Eliška si však naschvál všímala, či pri nich kýcha. Nekýchal. Takže zjavne nemal. Do auta sa však vrátil s nápadom, ktorý by nikto na svete nečakal: „Nevezmeme si ho?“
Vyzeralo to ako porada čarodejnice a piráta a ich dvoch psov. Eliška nakukla pomedzi mamu a oca. Na stole ležali pokreslené a popísané papiere. Rôzne náčrtky, kresby, šípky, popisky, výpočty. „Mami. Mami. Mami. Mami,“ pokúšala sa Eliška vzbudiť pozornosť.
Odrazu sa pri bráničke babkinho domu začali zastavovať ľudia a pýtali sa, čo ešte potrebujú. Lebo je to vraj veľmi pekný nápad, že radi pomôžu. Babka vždy ukázala na Elišku. „To vymyslela naša Eliška,“ povedala pyšne.
Špagáti – Johny Salónka
Život na základnej vojenskej službe ako ho videl a zažil špagát Johny Salónka!
Povedal mi, že vojaci sú opití, tak ich zbalil. „Ale okrem toho urobili niečo zlé?“ Fakt blbá otázka, lebo vojak socialistickej armády nesmie slopať. Musí byť vždy v strehu a pripravený brániť výdobytky socializmu. Toto som si uvedomil hneď, ako som vyslovil otázku, ale bolo už neskoro. Čo už, myslí mi to. Špagát na to nepovedal nič, len ako si nás obzeral, bolo na ňom vidno, že sa akurát rozhodol a ku dvom zadržaným mu pribudnú ďalší traja.
Plukovníka, ako rečnil, som si za ten čas obzrel, veď iné sa ani nedalo robiť. Sedel, ale aj tak pôsobil ozrutne. Obrovská hlava, na nej prešedivené spotené strapaté vlasy. Asi preto, lebo tesne predo mnou dal dole plácačku a vonku bol dobrý hic. Pot z neho len tak tiekol. Líca ako syseľ. V tvári celý červený. Uši veľké, mäsité, dobré na tlačenku, uvažoval som. Hlas mal naozaj hromový. Hrudník ako medveď, mal odkiaľ ísť taký mocný hlas. A za tie roky na vojne sa vymakal. Bol to typ, ktorý, musím priznať, už len svojim zjavom vzbudzoval rešpekt. Ale, neviem prečo, moja prítomnosť ho dobre vytáčala. Možno to bolo tým, že na mne očividne videl, ako na neho serem. V tom som dobrý, nemusím povedať ani slovo. Myslím si, že takýto stav nám obom vyhovoval. On si porečnil a ja som na neho sral. Spravodlivo rozdelené.