Európa

Temné rituály vúdú a iné hrôzostrašné úkazy v tajomnom Karibiku.Americký prozaik Henry S. Whitehead (1882 – 1932) dokázal spojiť nespútanú imagináciu s etnograficky precíznou znalosťou domorodého folklóru v Západnej Indii. Počas dlhoročného pobytu na Panenských ostrovoch sa tento pastor episkopálnej cirkvi dôverne oboznámil s praktikami vúdú a bol svedkom mnohých rituálov čiernej mágie. Vďaka svojmu neortodoxnému prístupu k poverami nasiaknutému všednému životu domorodého obyvateľstva a otvorenej mysli bol schopný zachytiť zanikajúci svet šamanizmu a mrazivo podrobne ho opísať. Henry S. Whitehead sa narodil v Elizabeth, v štáte New Jersey a s výnimkou kreatívne neuveriteľne stimulujúceho misionárskeho obdobia stráveného v Karibiku prežil väčšinu svojho života v Novom Anglicku. Jeho mrazivo hrôzostrašné príbehy sa začali objavovať v americkom pulp-fiction časopise Weird Tales a v mnohých podobných publikáciách od roku 1924. Avšak jeho prvotina Williamson, napísaná roku 1910, bola publikovaná až roku 1946 v posmrtne vydanej zbierke West India Lights, vďaka ktorej sa konečne zaradil medzi uznávaných velikánov žánru. Už táto pozoruhodná poviedka s ohromujúcim vyvrcholením obsahuje prvky, ktoré neskôr účinne využil vo všetkých svojich príbehoch: Napätie, tajomstvo, chladne nezúčastnený popis udalostí a pocit neodvratne postupujúcej hrôzy. Medzi veľkých obdivovateľov jeho tvorby patril aj slávny majster hororu H. P. Lovecraft, ktorý o svojom priateľovi povedal: „Whitehead rozhodne nepôsobí ako zatuchnutý klerik, rád nosí športový odev a občas dokonca hreší ako starý námorník. V jeho brilantných poviedkach cítiť dokonalú znalosť prostredia a neuveriteľnú lásku k temným príbehom.“

V Bazileji narodený a prevažne po francúzsky píšuci Frithjof Schuon (1907 – 1998) patrí spolu s Francúzom Reném Guénonom, Švajčiarom Titom Burckhardtom a britsko-cejlónskym historikom umenia Anandom Coomaraswamym k hlavným predstaviteľom myšlienkového prúdu nazývaného perennializmus. Je autorom takmer tridsiatich kníh, v ktorých sa zaoberal náboženským fenoménom, metafyzikou, spiritualitou a umením. Bol súfijským šejkom, ale aj básnikom a maliarom. Podľa profesora washingtonskej univerzity S. H. Nasra bol Schuon zároveň „metafyzikom, teológom, filozofom a logikom (…) zaoberajúcim sa komparatívnym štúdiom náboženstiev (…) a vedou o spoločnosti a o človeku, interpretom tradičného umenia a civilizácií, duchovným vodcom a kritikom moderného sveta (…) v jeho praktických aspektoch (…) a filozofických a vedeckých rozmeroch“.
Kniha O transcendentnej jednote náboženstiev z roku 1948 je prvým významným Schuonovým dielom, vďaka ktorému okamžite vošiel do povedomia záujemcov o štúdium duchovných tradícií. Predstavuje v nej dva základné princípy svojej perspektívy: univerzálnosť a vnútornú neohraničenosť božského Princípu, transcendujúceho každý pojmový výraz, a ekonómiu náboženských zjavení v ich rozdielnosti, komplementárnosti a čiastkovosti. Tento prístup prekonáva náboženský exkluzivizmus, ktorý je však zároveň odôvodnený ako dočasne legitímny.
Na rozdiel od prístupu autorov, ktorí zmiešavajú prvky rôznorodého pôvodu, aby mohli vytvoriť viac či menej nesúrodý synkretizmus a údajné „univerzálne náboženstvo“, Schuon vychádza z metafyzických právd, aby osvetlil podstatnú jednotu, skrývajúcu sa za zdanlivou protikladnosťou rôznych ortodoxných učení. Poznanie, ktoré podľa neho umožňuje rozpoznať túto jednotu, nevyžaduje odmietnutie odlišnosti medzi rôznymi tradičnými učeniami, ale je naopak jediným platným prostriedkom na vysvetlenie ich rozdielov a na ich začlenenie do skutočnej syntézy, ktorá dokáže uchrániť ich originálnosť.
Dielo Frithjofa Schuona sa slovenskému čitateľovi predstavuje po prvý raz. Súčasťou prekladu knihy je aj preklad štúdie o Schuonovom živote a diele od J.-B. Aymarda.

Preklad: Andrej Záthurecký
Grafická úprava: Martin Vrabec

V novele Sny Márie Duninovej (1896) sa rozprávač – archeológ v divadle vnorí za oponu sna a uteká za neznámou dievčinou. Stretáva ju však v skutočnosti. Mária Duninová žije celý svoj život v snovej realite. Má čudesné sny, v ktorých ju prenasleduje záhadná postava neznámeho muža. Snové vidiny či telepatia? Archeológ jej sny analyzuje a usiluje sa polapiť snového fantóma v skutočnom svete. Sám sa zároveň ocitá v spároch akejsi tajnej spoločnosti, spájajúcej sa s osobami v okolí Márie Duninovej. Námestie sa v noci mení na svätyňu. Tajomné podzemie v bani, zvon a nositelia tajomstva. V hre nie je nič menšie ako svet. Tajomná symbolistická próza s nečakaným vyústením.
Fantastické poviedky z prelomu 19. a 20. storočia prinášajú témy prielomu do inej skutočnosti. Vlakový vozeň so zatajeným číslom ako miesto prieniku s astrálnou ríšou. A, samozrejme, s knižkou Stefana Grabińského v ruke pasažiera. Láska až za hrob ústi v pokuse vyrobiť upíra, alebo v psychologických experimentoch dekadenta s vyvolávaním ducha a navodzovaním halucinačných stavov. Záhadná bytosť v hodinách nad smrteľnou posteľou, melódia pulzujúca na rozhraní nášho a druhého sveta. Môže osamotený hrdina v hotelovej izbe prežiť milostný vzťah druhých ľudí? Karol Irzykowski nás cez štrbinu pootvoreného okna pozýva na výlet do ďalekého sveta…

Slávny britský humorista Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro, sa narodil 18. decembra roku 1870 v meste Akyab v Barme. K výberu pseudonymu Saki ho inšpirovala zbierka epigramov perzského polyhistora a básnika Omara Chajjáma s názvom Rubáiyát. Práve v týchto veršoch vystupuje postava sluhu, ktorý podáva víno. Volal sa Sákí.
Vo svojej tvorbe vtipne glosuje predvojnové obdobie a pomery v Anglicku, kritizuje snobstvo a pokrytectvo vyššej vrstvy, rebeluje proti tvrdohlavým a úzkoprsým autoritám, a to najmä prostredníctvom postáv, akými sú mladíci Reginald alebo Clovis. Jeho poviedky majú neraz autobiografický charakter. Anglický spisovateľ Graham Greene podotkol, že „najlepšie Munroove poviedky sú poviedky detstva, detského humoru a anarchie, ako aj krutosti a biedy života“. Saki zomrel predčasne, v zákopoch prvej svetovej vojny v novembri 1916.
Zbierka Krvilačné tety a iné zvery predstavuje úplne prvý slovenský knižný preklad Sakiho. Ide o výber toho najlepšieho – poviedky pochádzajú zo zbierky The Best of Saki. K nej pridávame šesť menej známych poviedok, ktoré Sakiho životopisec A. J. Langguth objavil v archívoch Britskej knižnice a vydal až v roku 1982 ako prílohu k Sakiho životopisu.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911.
Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.

Karl May (1842 – 1912) je autor, ktorý sa viac než celé storočie teší mimoriadnej popularite. Jeho romány dosahujú obrovské náklady. Jeho postavy Winnetou a Old Shatterhand vtlačili generáciám čitateľov nezmazateľný obraz indiánskeho Divokého západu a posmrtne v 60-tych rokoch 20. storočia inšpiroval jednu z najúspešnejších filmových sérií v dejinách nemeckej kinematografie. Zároveň sa však názory na Maya už oddávna výrazne rozchádzajú. Napríklad Arno Schmidt povyšuje niektoré jeho neskoré romány na úroveň svetovej literatúry, zatiaľ čo Klaus Mann vidí priame spojenie medzi „spôsobmi a taktikou Old Shatterhanda“ a krutosťami národného socializmu.
Životopis jedného z najčítanejších nemeckých autorov predstavuje muža, ktorý ustavične a intenzívne blúdi medzi Ardistanom a Džinistanom, medzi úbohosťou biednych pomerov a rozprávkovým spisovateľským úspechom, medzi skutočnosťou a fantáziou ako máloktorí iní literáti a zároveň je hlboko presvedčený, že vo svojom živote kráča priamou cestou. Obsiahla záverečná kapitola sa venuje najrozličnejším úpravám a prepisovaniu spisovateľových textov, jeho zneužívaniu nacistami a neskôr komunistami, ale aj silnej inšpirácii filmárov a mnohých súčasných literátov životom a dielom Karla Maya.

Anton Jurovský – duchovný otec slovenskej psychológie, autor prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice psychológie, zakladateľ prvého vysokoškolského štúdia psychológie na Univerzite Komenského, rozvíjateľ praktickej psychologickej činnosti, organizátor odborného života, šíriteľ psychologických poznatkov a prístupov k životu jednotlivcov a spoločenstiev.
Okrem základného diela strategického dosahu Psychológia, vytvoril množstvo knižných publikácií, napísal dve desiatky štúdií a vyše tristo odborných a informačných článkov. Psychológiu, najmä edukačnú, pracovno-organizačnú a sociálnu, všestranne popularizoval živými vystúpeniami a príspevkami v tlači. Jeho profesionálnu kariéru, žiaľ, poznačili represie socialistického totalitarizmu nielen koncom 50. rokov, ale najmä v období „normalizácie“.
Spomienky tejto jedinečnej osobnosti slovenskej vedy ponúkajú čitateľovi pozoruhodnú výpoveď o búrlivom vývoji našej spoločnosti v 20. storočí. Je to neobyčajne plastický pohľad na všetky politicko-spoločenské zvraty, ktorými Slovensko prešlo za uplynulých sto rokov. Nejde však o vedecko-historický spis. Nie je to ani typický výtvor memoárového charakteru. Je to najmä životopis zrodu a inkulturizácie psychológie ako modernej vedy a odborno-praktickej činnosti na Slovensku v kontexte spoločenského vývoja a prevratných zmien z pozície jej prvého budovateľa.

Ježiš Nazaretský predstavuje dominantnú postavu v západnej civilizácii už viac než 2 000 rokov, odkedy žil a zomrel v rímskej Palestíne v 1. storočí. Postupne sa stal ústrednou postavou aj v nastupujúcej globálnej kultúre. Jeho príbeh sa počas storočí po jeho smrti pretransformoval na rôzne vizuálne formy a je preto logické, že s nástupom „pohyblivých obrázkov“ sa stal jedným z prvých námetov pre filmových tvorcov.
Kniha amerického profesora religionistiky a filmového kritika W. Barnesa Tatuma je dôslednou analýzou zobrazovania postavy Ježiša Krista vo filme a zároveň je osobitým pohľadom na dejiny svetovej kinematografie.
Autor si pre svoj rozbor „Ježiša vo filme“ vybral zásadné diela strieborného plátna. Slávne snímky Od jasličiek ku krížu (1912), Intolerancia (1916), Kráľ kráľov (1927), Quo vadis (1951), Rúcho (1953), Ben Hur (1959), Kráľ kráľov (1961), Barabáš (1962), Najväčší príbeh všetkých čias (1965), Evanjelium sv. Matúša (1964), Jesus Christ Superstar (1973), Godspell (1973), Ježiš Nazaretský (1977), Život Briana (1979), Ježiš (1979), Posledné pokušenie Krista (1988), Ježiš z Montrealu (1989), Ježiš (1999), Evanjelium podľa Jána (2003), Umučenie Krista (2004) a Syn človeka (2006) rozoberá z rôznych uhlov. Opisuje okolnosti ich vzniku a venuje sa forme i obsahu Ježišovho príbehu na plátne s osobitým dôrazom na scenáristické využitie evanjelií. Skúma akými prostriedkami je Ježiš zobrazený ako filmová postava, ktoré výroky sprevádzajú jeho stvárnenie a zároveň sumarizuje a hodnotí reakcie verejnosti i kritiky. Aj keď uznáva umelecké či kinematografické kvality jednotlivých snímok, dôraz kladie na ich biblický, historický a teologický rozmer.
Pre diváka filmu o Ježišovi možno problém filmového Ježiša vyjadriť ako štvorakú otázku: Do akej miery je snímka o Ježišovi nielen filmársky zaujímavá, ale aj literárne ohľaduplná k prameňom evanjelií, historicky pravdepodobná a teologicky uspokojivá? Filmoví tvorcovia, ktorí si trúfli priviesť Ježiša na plátno, čelili skutočne náročnej úlohe a aj vďaka nim je jeho miesto v kultúre rovnako veľké ako v cirkvi.