Serafín

Predkladaný Scotov text sa explicitne nevenuje metafyzike - zaoberá sa prirodzenou poznateľnosťou Boha, no predsa sa v ňom nachádzajú miesta, ktoré majú filozofickú relevanciu. Centrálnou pre Scotovo chápanie metafyziky je jeho náuka o jednoznačnosti pojmu "súcna ako súcna", ktoré je zároveň predmetom metafyziky a adekvátnym predmetom ľudského rozumu. V rámci teologického kontextu, ktorým je prirodzená poznateľnosť Boha, Scotus najprv "zostupuje" k metafyzike a určeniu jej predmetu, čo je identické s určením adekvátneho predmetu ľudského rozumu, a potom "vystupuje" k teológii. Teológia teda predpokladá poznanie metafyziky, lebo pojmy "súcno" (ens) a "nekonečný" (infinitum) sú poznateľné v rámci metafyziky. Metafyzické poznanie tu slúži ako báza zmysluplnosti teologického diskurzu. Scotovo chápanie metafyziky, ktoré spočíva na jednoznačnosti pojmu súcna ako takého, reaguje na aristotelovsko-tomistickú tradíciu chápania metafyziky v jej dvojakej onto-teologickej dimenzii a najmä na náuku Henricha z Gentu. Obe myšlienkové koncepcie sa zakladali na analogickom chápaní pojmu súcna ako takého, ktoré Scotus podrobil kritike.

Breviloquium, krátke slovo, ako by znel doslovný preklad, základný kurz dogmatickej teológie, určený Bonaventúrovým študentom ako učebnica, sa prinajmenšom vyrovná veľkej Sume teologickej Tomáša Akvinského. Na rozdiel od nej sa nezaoberá vysporadúvaním sa s inými mienkami, ale uvádza len pozitívne názory. Nie je teda pravda, ako sa bežne tvrdí, že Bonaventúra nezanechal po sebe taký súhrn ako Tomáš vo svojej Sume, keďže jeho vedeckú dráhu prerušilo zvolenie za generálneho ministra - veď ešte aj v tomto úrade veľa prednášal na parížskej Sorbonne -, ale svoje hlavné teologické dedičstvo uložil okrem ďalších spisov aj do tohto logos brevis. Jeho doslova zabudnutie tak v odborných kruhoch, ako aj v samotnom františkánskom ráde - s výnimkou neskorších, často protichodných prúdov medzi menšími bratmi - spôsobilo skôr to, že nevytvoril školu, alebo presnejšie, v ráde sa nenašli jeho pokračovatelia, ktorí by sa mu vyrovnali alebo ho aj prevýšili. Až s Jánom Dunsom Scotom sa františkánska teológia vydala odlišným smerom. Bonaventúra svoj základný kurz rozvádza v siedmich krokoch, do ktorých člení klasickú dogmatickú teológiu: Boh, stvorenie, hriech, vtelené Slovo, milosti Ducha Svätého, sviatosti, posledné veci. Týchto sedem častí sa ďalej rozdeľuje na sedemdesiatdva hláv - vidno, ako je autor verný augustínovským číselným schémam Písma, ktoré je pre neho základom celej teológie, čiže vedy o Bohu. Tento kurz dogmatickej teológie pritom nie je úzko oddelený od ostatných odborov teológie, ale skôr ich zahŕňa či pohlcuje: vieru nemožno oddeliť od mravov; dnešnú fundamentálnu teológiu nájdeme v častiach o hriechu a milosti; cirkevnoprávne a liturgické hľadiská sú premietnuté do náuky o sviatostiach: teológia sa tak javí ako jediná veda, hoci zahŕňa viaceré odbory. V diele je zrejmý ešte jeden moment: vychádzajúc z modelu choroby, lekára a uzdravenia, Bonaventúra rozvíja teológiu dejín spásy. Každá hlava obsahuje najskôr stručnú tézu v štýle katechizmu (tenendum est), ktorú potom obšírne odôvodňuje a objasňuje (ratio ad praedictorum intelligentiam).