Svetová beletria
Moje univerzity – Maxim Gorkij,Ján Ferenčík
Slávna novela klasika svetovej literatúry Kniha Moje univerzity je knihou mučivých otázok o láske, milosrdenstve, pokore, násilí človeka na človeku, zmysle života a hľadaní odpovedí na nich. Gorkij ukazuje, že život sám ponúka konfrontáciu názorov a viac ako knihy reálne dokazuje pravdivosť niektorých a idealistickosť iných. Mrazivo výstižne znie názor jedného z múdrych ľudí, s ktorými život Gorkého na chvíľu spojil: "Škoda, že tento ľud zabíja svojich najlepších! Človek má pocit, že sa ich bojí. Nepasujú mu, ako tu vravia." Toto je jedna zo strašných právd, ktoré Gorkému odhalila jeho živá univerzita, možno jedna z tých, čo ho viedli k výberu pseudonymu Gorkij - Trpký. Je to pravda, ktorou sa vlastne končí novela Moje univerzity a ktorá vyháňa mladého Alexeja Peškova na putovanie po Rusku, keď sa začína najšťastnejšie obdobie jeho života. "Nepochybne jeden z najsilnejších literárnych textov v svetovej literatúre. Pri čítaní Gorkého knihy vnímame podivuhodne reálny obraz života v Rusku na začiatku 20. storočia a je to skutočne prazvláštny zážitok..." Romain Rolland "Vždy som sa čudoval, ako to všetko zvláda: deň čo deň je medzi ľuďmi - buď sa zhromaždia uňho, alebo je on na nejakom zhromaždení, občas celé hodiny rozpráva bez prestávky, pije, koľko len chce, fajčí sto cigariet denne, spí najviac päť, šesť hodín - a píše tým svojím veľkým, pevným písmom román za románom, jednu hru za druhou! Veľmi bol rozšírený názor, že vôbec nevie písať a že mu rukopisy ktosi opravuje. Ale on písal úplne správne (a celkovo ako neuveriteľne skúsený spisovateľ, a to od samého začiatku). A koľko čítal, večný polointeligent, školomet!" Ivan Bunin "Gorkého majstrovstvo sa od všetkých ostatných odlišuje práve tým, že je to spisovateľ z ľudu, strašne vážny a úplne naozajstný. ... Je to človek, pre ktorého umenie predstavuje spôsob nadobudnutia životnej múdrosti." Anatolij Lunačarskij
Malý Johannes – Frederik van Eeden,Adam Bžoch
Kniha klasika holandskej literárnej moderny Frederika van Eedena (1860-1932) Malý Johannes je filozofickou rozprávkou pre dospelých. Dej sa odohráva v Holandsku približne v čase, keď žil autor; malý chlapec Johannes odchádza z domu, aby žil v prírode so zvieratami a mýtickými postavami. Tento chlapčenský sen sa mu však postupom času začne meniť na nočnú moru. Jediný možný spôsob, ako jej uniknúť, je vrátiť sa k "princípu reality" - a dospieť. Eedenom jednoducho vyrozprávaný príbeh chlapca, ktorý sa zmenší a načas splynie s prírodou, je iniciačnou prózou a zároveň veľkou dobovou polemikou o vzťahu človeka a prírody v časoch postromantizmu a druhej priemyselnej revolúcie. Hľadanie pravdy, krásy a šťastia ako základné smerovanie ľudského života je tu vsadené do rámca životných filozofií, umeleckých a prírodovedeckých názorov belle epoque a presvitá z neho silná tendencia k symbolizmu. Filozofický antimaterializmus, antinaturalizmus a idealizmus viedol autora k vysoko imaginatívnemu a v zásade symbolickému chápaniu prírody a vzťahu človeka k nej. V próze sa objavujú náznaky secesného vnímania sveta, prírody a kultúry, jej jazyk je prostý vo svojej pomenúvacej priamosti, avšak bohatý na výrazové prvky. Próza Malý Johannes patrí k základnému kánonu moderného holandského písomníctva.
Nulté číslo – Umberto Eco,Stanislav Vallo
Najnovší román autora bestselleru Meno ruže a Pražský cintorín je provokatívnym rozprávaním aj o 21. storočí. Pri čítaní tejto knihy platí: čím bizarnejšie sú denné správy, tým lepšie vidieť, kde to vlastne žijeme. Miláno 6. jún 1992. Niekto sa vlámal do bytu novinára Colonnu. Páchateľ nepochybne hľadal disketu s kompromitujúcimi informáciami, no nenašiel ju. Colonna nie je nijaký zelenáč a háklivý materiál ukryl na miesto, ktoré považuje za bezpečné. Bezpečné, lenže dokedy? Je možné, že mu niekto ide po krku, lebo tak ako mnohí iní, aj on hrá dvojakú hru: zostavuje nulté číslo novín, ktoré majú namiesto serióznych článkov publikovať fámy o dobrej spoločnosti, a zároveň píše ako ghostwriter knihu, čo tento naprogramovaný škandál odhalí.
Faktótum – Charles Bukowski
Prvýkrát som sa dozvedel, že som idiot, na školskom dvore. Ukazovali na mňa prstom, sácali ma a posmievali sa mi rovnako ako jednému či dvom ďalším idiotom. Oproti tým, ktorých naháňali a bili, som mal jednu výhodu. Svoju vzdorovitosť. Keď ma obkolesili, nebál som sa. Preto sa ani raz nepustili do mňa, vždy si to odniesol jeden z tých dvoch a ja som sa len prizeral, ako ho mlátia. Dofrasa, ako môžu čakať, že sa človek celý šťastný každé ráno zobudí o pol siedmej na budík, vyskočí z postele, oblečie sa, nasilu sa nakŕmi, vyserie a vyští, umyje si zuby, učeše sa a bude sa pretĺkať premávkou, aby sa dostal na miesto, kde v podstate zarába kopec peňazí niekomu inému a ešte má byť vďačný, že mu dali šancu robiť to?! Ráno som obvykle čumel na hodiny a roztáčal s ňou prvé kolo: trochu ma napína na vracanie, ale nedávam na sebe nič znať, potom sa pochlapím, urobím ju a odvalím sa. „No vidíš,“ hovorím, „teraz budem štvrťhodinu meškať.“ Ona nakluše do kúpeľne, šťastná ako blcha, umyje sa, skočí na záchod, skontroluje si chlpy v podpazuší, pozrie sa do zrkadla, znepokojená skôr zo staroby než zo smrti, a vlezie pod perinu práve vo chvíli, keď si naťahujem deravé trenky za kakofónie áut, čo sa valia na východ po Tretej ulici. Po oboch stranách cesty bola poriadna hĺbka a keby ten chlap urobil jediný kiks, všetkých by nás zabil. Bolo to absurdné. Čo ak sa ráno pohádal so ženou? Alebo mal rakovinu? Alebo sa mu zjavil Boh? Čo ak ho práve rozboleli zuby? Hocičo. Mohol to urobiť. Vysypať nás do mora. Vedel som, že keby som šoféroval ja, zvažoval by som možnosť a vhodnosť rozhodnutia všetkých nás utopiť. A niekedy sa vďaka podobným úvahám možnosť zmení na skutočnosť. Za každú Johanku z Arku sedí na opačnom konci hojdačky jeden Hitler.
Hamlet – William Shakespeare
Na dánském hradu Elsinor se začne zjevovat duch bývalého panovníka. Když se setká s princem Hamletem, prozradí mu strašlivé tajemství: Claudius, dánský král, získal trůn zákeřnou vraždou svého předchůdce. Hamlet přislíbí otcovu duchu pomstu a tím začne neúprosný sled mnoha tragických událostí. Tato divadelní hra se dočkala dlouhé řady filmových zpracování, i když ani jedno nedokázalo dosáhnout dokonalé úrovně a filozofické hloubky originálu. Slavný Hamletův monolog o životě a jeho smyslu se stal nedílnou součástí evropské kultury.
Paměti pankáčova dědečka – Blanco Ezequías
Povídková knížka „Paměti pankáčova dědečka“ jsou příběhy na pomezí memoárů z autorova života. Prožitky z mládí se v našich myslích nejvíce uchovávají a sítem času z nich odstraníme vše „plevelné“ a zůstává jen příjemné vzpomínání na mládí. Jako k čtenářům promlouvaly Zvonokosy z francouzského prostředí, tak v této knížce se dostáváme trochu více na jih. A v „obyčejných“ příbězích venkovských lidí zjišťujeme, že život je všude nejen o dvou kůrkách, jak říká okřídlené přísloví, ale že i charaktery, vztahy a osudy lidí jsou všude stejné, jen někde slunce nad hlavou pálí více a jinde méně. Tento soubor příběhů vznikl v letech 1984-86. Jednotlivé události jsou spojeny rámcem falešného vypravěče (a zároveň jedné z vůdčích postav většiny příběhů), jimž je zemřelý don Atilano. Ten má teprve po smrti čas v nebi zapsat příběhy, které zažil on, jeho rodina či celá ves a které za života útržkovitě vyprávěl svému malému vnukovi, nyní dospívajícímu pankáči Gerardovi. Ze záhrobí mu je posílá po zemřelém jiném pankáči, který z nebeské nudy přijal podobu zombie, aby se mohl navracet na zemi. Vnuk Gerardo zasvětí do tajemných příběhů svého středoškolského profesora (autora knihy) a zprostředkuje předání dědečkových textů. Ten je poté, co se vzpamatuje z šoku po setkání se zombiem, nabídne vydavateli k otištění. Tím se dozvídají španělští čtenáři, nejen z rodné vsi dona Atilana, zapomenuté či i utajené příběhy svých předků. Výtečný překlad Miloslava Uličného prozrazuje jistou překladatelovu spřízněnost s textem, prostředím, o němž vypráví, i autorem. Může to být dáno skutečností, že se s Ezequíasem Blancem osobně zná, že zná jeho kraj, kde se jeho povídky odehrávají, a že sám pochází z venkova, byť moravského.
Nanebepění – John Lennon
Po raných Lennonových textech z počátku 60. let sebraných do Písání (česky 1996) a Španěla na vesnici (česky 1999) vyšli v grafické úpravě Štěpána Danča do třetice Lennonovy pozdní texty vydané jako Nanebepění v roce 1986, shrnující jeho prózu i nebeletrii doprovázenou vlastními ilustracemi z let 1968–1979, včetně slavné Balady o Johnovi a Yoko, kde Lennon popisuje své seznámení s Yoko, rozpad Beatles, pronásledování americkými i britskými úřady a spojení s americkým undergroundem. Jeho beletrie je parodií na každý druh psaní a svou myšlenkovou i jazykovou hravostí navazuje na tradici, jež je v britské literatuře známá jako poetika nesmyslu.